judikatúra

Dňa 28. februára 2023 rozhodoval senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod 7Cdo/244/2021 v civilnej veci týkajúcej sa darovania nehnuteľnosti maloletému dieťaťu jedným z rodičov v kontexte stretu záujmov medzi maloletým dieťaťom a rodičom a potrebou ustanovenia kolízneho opatrovníka.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o rodine Rodičia zastupujú maloleté dieťa pri právnych úkonoch, na ktoré nie je spôsobilé.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o rodine Žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať (ďalej len „kolízny opatrovník").

Dovolateľ odôvodnil dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, keď v podstate v kontradikcii s nosnými právnymi závermi odvolacieho súdu namietal nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v tom, že matka (žalovaná 2/ nemohla pre konflikt záujmov zastupovať v rámci spornej darovacej zmluvy (vtedy) maloleté deti (žalovaní 4/ až 6/, a to z dôvodu, že sama bola v zmysle darovacej zmluvy obdarovaná a darovacia zmluva obsahovala (aj) záväzok z vecného bremena v prospech darcu (otca). Z uvedeného dôvodu mal byť maloletým obdarovaným ustanovený kolízny opatrovník (§ 37 ods. 2 zákona o rodine).

Dovolateľ v rámci podaného dovolania za kruciálne rozhodnutie, od ktorého sa mal odvolací súd pri riešení nastolenej právnej otázky odkloniť označil Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČSR z 24. novembra 1981, Cpj 267/80 [R 4/1982 (ďalej aj

„Stanovisko“)]. V tomto Stanovisku bolo interpretované ustanovenie § 37 ods. 2 zákona o rodine v spojení s § 14 ods. 3 notárskeho poriadku (zákona č. 95/1963 Zb.) a týkalo sa konania pred štátnym notárstvom (s dôrazom na dedičské konanie, pozn.). Právna veta tohto stanoviska znie: „Státní notářství ustanoví nezletilému dítěti opatrovníka podle ustanovení § 14 odst. 3 not. ř. za podmínek uvedených v ustanovení § 37 odst. 2 zák. o rod. stačí tu proto jen možnost střetu zájmů. Jde-li o několik nezletilých dětí, které mají téhož zákonného zástupce, lze jim stanovit podle § 14 odst. 3 not. ř. téhož (společného) opatrovníka v tom případě, jestliže je možný střet zájmů jen mezi zájmy nezletilých dětí a zájmy zákonného zástupce ... Je věcí státního notářství, aby posoudilo s přihlédnutím k okolnostem konkrétního případu, zda je či není dána možnost střetu zájmů ve smyslu ustanovení § 37 odst. 2 zák. o rod.“. Ďalej bol v stanovisku vyslovený názor : „Z ustanovení § 37 odst. 2 zák. o rod. (srov. „žádný z rodičů“) lze vyvodit, že z možnosti zastupovat nezletilého jsou zpravidla vyloučeni oba rodiče bez ohledu na to, zda může dojít ke střetu jenom mezi zájmy nezletilých dětí navzájem či mezi jejich zájmy a zájmy obou rodičů, popřípadě jenom jednoho z nich. Není proto možné, aby nezletilé děti zastupoval v řízení před státním notářstvím v případech, v nichž mohlo dojít ke střetu mezi zájmy nezletilého a zájmy jen jednoho rodičů, druhý z rodičů“. V súvislosti so samotným dedičským konaním bol identifikovaný stret medzi záujmami rodičov, prípadne jedného z nich a záujmami maloletých detí už tam, „kde rodiče (popřípadě jeden z nich) jsou spolu s nezletilými dětmi dědici zůstavitele. Nemůže proto např. pozůstalý manžel, který je dědicem a dědictví platně neodmítl, popřípadě není sice dědicem nebo dědictví platně odmítl, ale je účastníkem řízení v části týkající se vypořádání bezpodílového spoluvlastnictví se zůstavitelem, zastupovat spoludědící nezletilé děti zůstavitele, jichž je jako rodič zákonným zástupcem. Již ta skutečnost, že tento rodič má v řízení o dědictví uplatňovat a hájit jednak své vlastní zájmy a jednak zájmy svých nezletilých dětí, vyvolává možnost střetu zájmů“.

Dovolací súd sa v rámci dovolacieho prieskumu žalobcom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (bod 16) sa zaoberal (iba) nastolenou právnou otázkou interpretácie ustanovenia § 37 ods. 2 zákona o rodine v danej veci na základe súdmi zisteného skutkového stavu (§ 442 CSP). Nezaoberal sa preto otázkami vecnej legitimácie, ne/platnosti darovacej zmluvy, ani ďalšími - širšími aspektami sporu - súdnym schválením právneho úkonu - darovacej zmluvy, či účelom ochrany legality.

Vyslovený právny názor odvolacieho súdu podľa Najvyššieho súdu SR „de lege lata“ nie je správny. Na rozdiel od všeobecného ustanovenia § 30 OZ zákon o rodine rozširuje ochranu maloletých (aj) na prípady, kedy stret záujmu iba môže nastať; stačí teda len pravdepodobnosť kolízie záujmov. Stanovisko na ktoré žalobca poukazoval v dovolaní, napriek jeho dobovému charakteru nepochybne stále disponuje „silou“ ustálenej praxe dovolacieho súdu; právny podklad posudzovaného ustanovenia zákona o rodine zostal v zásade zachovaný. Rovnako tak z vyslovených právnych záverov v Stanovisku vyplýva aj všeobecnejší záver, že pravdepodobnosť kolízie záujmov medzi rodičom a dieťaťom je vo všeobecnosti daná vždy za situácie, kedy rodič a dieťa sú účastníkmi jedného konania, úkonu, či právneho vzťahu, v rámci ktorého uplatňuje a obhajuje jednak svoje vlastné záujmy a jednak záujmy maloletého dieťaťa.

Na základe uvedeného dovolací súd konštatoval, že už samotná okolnosť darovania domu a pozemku darcom nielen svojím deťom, ale tiež druhému rodičovi, ako ich zákonnému zástupcovi, bez ďalšieho napĺňa možnosť stretu záujmu darcu a obdarovaných, ako aj obdarovaných medzi sebou navzájom.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2023, sp. zn. 7Cdo/244/2021 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R18/2024.