Návratové konanie v medzinárodných únosoch detí musí zohľadňovať najlepší záujem dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru a článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv.
Návratové konanie
V oblasti medzinárodných únosov detí musia byť záväzky uložené zmluvným štátom článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (‘ďalej len ako “Dohovor”) vykladané vo svetle požiadaviek Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej aj „Haagsky dohovor“) a požiadaviek Dohovoru o právach dieťaťa.
Rozhodujúca otázka je, či cieľ prevencie a okamžitého návratu zodpovedá osobitnej koncepcii najlepšieho záujmu dieťaťa.
Najlepší záujem dieťaťa sa nezhoduje so záujmami otca alebo matky a v kontexte žiadosti o návrat podľa Haagskeho dohovoru, ktorá je preto odlišná od konania o zverenie do osobnej starostlivosti, koncept najlepšieho záujmu dieťaťa musí byť vyhodnocovaný vo svetle výnimiek poskytovaných Haagskym dohovorom, obzvlášť tých, ktoré sa týkajú plynutia času a existencie vážneho nebezpečenstva. Táto úloha pripadá v prvom stupni vnútroštátnym orgánom dožiadaného štátu, ktoré majú, okrem iného, výhodu priameho kontaktu so zainteresovanými stranami. Pri plnení svojej úlohy podľa článku 8 Dohovoru vnútroštátne súdy disponujú voľnou úvahou, ktorá však podlieha európskemu dozoru, ktorým ESĽP preskúmava podľa Dohovoru rozhodnutia prijaté orgánmi v rámci ich voľnej úvahy.
Vynucovanie práva na návrat dieťaťa
Faktory spôsobilé založiť výnimku z aplikácie Haagskeho dohovoru vo vzťahu k okamžitému návratu dieťaťa, musí dožiadaný súd riadne zvážiť. Súd musí prijať rozhodnutie, ktoré je v tomto ohľade dostatočne odôvodnené, aby umožňovalo ESĽP overiť, či tieto otázky boli efektívne preskúmané. Za ďalšie tieto faktory musia byť vyhodnotené vo svetle článku 8 Dohovoru, ktorý ukladá v tomto ohľade vnútroštátnym orgánom osobitnú procesnú povinnosť: pri posudzovaní žiadosti o návrat dieťaťa, musia zohľadniť nielen preukázateľné tvrdenia o vážnom nebezpečenstve pre dieťa v prípade návratu, ale musia tiež pri rozhodnutí uviesť osobitné dôvody vo svetle okolností prípadu.
Súdy sa musia uistiť, že v tejto krajine sú presvedčivo poskytované primerané záruky a v prípade známeho rizika, že sú zavedené konkrétne ochranné opatrenia.“ (X proti Lotyšsku (sťažnosť č. 27853/09), rozsudok veľkej komory z 26. novembra 2013, odseky 93 – 108).
Osobitne by sme v danej súvislosti dali do pozornosti nasledovné rozhodnutia, kedy ESĽP konštatoval porušenie článkov Dohovoru:
Vo veci Phostira Efthymiou a Ribeiro Fernandes proti Portugalsku z 5. februára 2015 ESĽP rozhodol, že by bolo porušením článku 8 Dohovoru, ak by sa vykonalo rozhodnutie o nariadení návratu dieťaťa na Cyprus. Konštatoval najmä, že rozhodovací proces podľa vnútroštátneho práva nevyhovel procesným požiadavkám obsiahnutým v článku 8, majúc na zreteli najmä chýbajúce informácie o situácii na Cypre a nebezpečenstve hroziacom dieťaťu v prípade odlúčenia od matky.
Vo veci X proti Lotyšsku z 26. novembra 2013 ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru. Uviedol, že Dohovor a Haagsky dohovor je potrebné aplikovať kombinovaným a harmonickým spôsobom a na prvom mieste majú byť najlepšie záujmy dieťaťa. V prejednávanej veci dospel k záveru, že lotyšské súdy nepostupovali v súlade s procesnými požiadavkami článku 8 Dohovoru, pretože odmietli vziať do úvahy preukázateľné tvrdenie o vážnom nebezpečenstve pre dieťa, ak by sa vrátilo do Austrálie.
Vo veci B proti Beligicku z 10. júla 2012 ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru. Konkrétne zistil, že belgické súdy sa pri nariaďovaní návratu dieťaťa do Spojených štátov dostatočne nesnažili zhodnotiť riziko, ktoré pre dieťa predstavoval návrat k otcovi; tiež mali zohľadniť plynutie času a integráciu dieťaťa v Belgicku. Súd tiež rozhodol o tom, že predbežné opatrenie nariadené belgickej vláde malo zostať v platnosti, kým rozsudok nadobudne právoplatnosť alebo kým vydá iné rozhodnutie v tejto otázke.
Vo veci Sneersone a Kampanella proti Taliansku z 12. júla 2011 ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru. Uviedol najmä, že rozhodnutia talianskych súdov neboli dostatočne odôvodnené a nepredstavovali primeranú reakciu na psychologickú ujmu, ku ktorej by nevyhnutne došlo následkom náhleho a nezvrátiteľného prerušenia úzkych väzieb medzi matkou a dieťaťom. Okrem toho, súdy nezvážili žiadne iné riešenia na zabezpečenie kontaktu medzi dieťaťom a jeho otcom.
Vo veci Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku z 6. júla 2010 ESĽP rozhodol, v prípade, ak by rozhodnutie o nariadení návratu dieťaťa do Izraela bolo vykonané, došlo by vo vzťahu k sťažovateľom k porušeniu článku 8 Dohovoru. Súd najmä nebol presvedčený, že návrat dieťaťa do Izraela by bol v jeho najlepšom záujme. V skutočnosti bol švajčiarskym štátnym občanom a veľmi dobre sa zžil s prostredím v krajine, v ktorej žil nepretržite približne štyri roky. Hoci bol vo veku (7 rokov), kedy mal stále veľkú schopnosť adaptácie, skutočnosť, že by bol opätovne vytrhnutý zo známeho prostredia by pravdepodobne mala preňho závažné následky, ktoré museli byť porovnané s prípadnými výhodami, ktoré mohol návratom získať. V tejto súvislosti stojí za povšimnutie, že otec mal pred únosom dieťaťa obmedzené právo styku s ním. Navyše, medzičasom sa dvakrát oženil a stal sa znovu otcom, ale výživné na dcéru neplatil. Čo sa týka matky, Súd ďalej uviedol, že jej vynútený návrat do Izraela by predstavoval neprimeraný zásah do jej práva na rešpektovanie rodinného života.