judikatúra
Dňa 13. mája 2024 Veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ako “Veľký senát”) rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. 1VCdo/1/2024. V predmetnej občianskoprávnej veci sa Veľký senát zaoberal otázkou, či môžu byť splnené podmienky vydržania aj bez existencie písomného nadobúdacieho úkonu (v okolnostiach danej veci na základe ústnej kúpnej zmluvy).
Podľa § 129 ods. 1 OZ držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.
Podľa § 130 ods. 1 OZ ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
Podľa § 134 ods. 1 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Veľký senát v danej súvislosti riešil otázku oprávnenosti držby nehnuteľností, smerujúcej k nadobudnutiu ich vlastníctva vydržaním v situácii, v ktorej je nesporné, že titulom vstupu do držby a zdrojom presvedčenia nadobúdateľov o nadobudnutí vlastníctva nehnuteľností za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „OZ“) majú byť hneď dve ústne zmluvy (v tomto prípade kúpne, prvá z roku 1969 a druhá z roku 1982, inak obe z obdobia od 1. apríla 1964 do 31. marca 1983 vrátane, v ktorom OZ inštitút vydržania vôbec neupravoval).
Zodpovedanie nastolenej dovolacej otázky [„či môžu byť splnené podmienky vydržania (aj) bez existencie písomného nadobúdacieho úkonu (v okolnostiach danej veci na základe ústnej kúpnej zmluvy)“ (bod 11)] súvisí s interpretáciou predovšetkým ustanovení § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 OZ.
Podľa názoru Veľkého senátu je možné aj naďalej zotrvávať na názore, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Poctivosť konajúceho účastníka občianskoprávneho vzťahu má pri skúmaní dobromyseľnosti držiteľa nepochybne zásadnejší význam, ako (ne)existencia právneho titulu, ktorý právny predpoklad vydržania zákon de lege lata nestanovuje.
Veľký senát v predmetnom rozhodnutí konštatuje, že právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.
Veľký senát sa priklonil k ostatným súdnym rozhodnutiam, ktoré fundamentálne reflektujú staršiu judikatúru vychádzajúc pritom z interpretácie ustanovenia § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 OZ, z ktorých ustanovení platný právny titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť držiteľa, resp. oprávnenosť držby nevyplýva. Zároveň pritom rešpektoval účel vydržania, ktorým je uvedenie do súladu dlhodobého faktického stavu nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym.
Pre komplexnosť je potrebné uviesť aj odlišné stanovisko sudcov Mgr. Dušana Čima a JUDr. Aleny Svetlovskej k väčšinovému rozhodnutiu Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia, podľa ktorého síce poctivosť z pohľadu dobromyseľnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva nie je celkom bez významu, relevantná právna úprava však za kľúčové atribúty držby považuje oprávnenosť držby a dostatočne dlhý čas jej trvania. V prípadoch pochybností sa oprávnenosť držby predpokladá. Pokiaľ väčšinové rozhodnutie a tiež časť stanovísk podporujúcich ním nastoľované riešenie problému argumentujú (o. i.) so synonymickým významom výrazu „poctivý“, resp. „poctivosť“ a zákonodarcom použitého adjektíva
„dobromyseľný“, autori tohto odlišného stanoviska si dovolia podobným spôsobom poukázať na význam iného v zákone použitého výrazu „všetky“ (okolnosti), ktorý evidentne nejde interpretovať ako „všetky okrem jednej“ alebo „niektoré“, ale doslovne (tak, že žiadna nesmie chýbať).
Súčasťou elementárneho právneho povedomia obyvateľstva Slovenskej republiky už viac než 70 rokov (od nadobudnutia účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., t. j. od 1. januára 1951) je poznatok, že na prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je nevyhnutná písomná prevodná zmluva. Ak je tu potom aj princíp prezumpcie znalosti právnych predpisov uverejnených v Zbierke zákonov a z neho vyplývajúca zásada „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť práva neospravedlňuje), presvedčenie nadobúdateľa nehnuteľnosti o dostatočnosti ústnej kúpnej zmluvy na nadobudnutie vlastníckeho práva je právnym omylom, ktorý 1. nemožno ospravedlniť, 2. vylučuje dobromyseľnosť držiteľa so zreteľom na všetky okolnosti, že mu vec (nehnuteľnosť), resp. právo (vlastnícke) patrí, 3. zakladá stav nedostatku pochybností o oprávnenosti (či pri záujme na čo najväčšej presnosti skôr neoprávnenosti) držby (pri ktorom sa ani nemôže uplatniť zákonom ustanovená domnienka oprávnenosti držby) a 4. neumožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.
Opačný výklad činí ospravedlniteľným prakticky každý právny omyl, legitimizuje stav neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia zákona a neospravedlniteľný právny omyl z úvah v obdobných veciach de facto vymazáva. Z týchto dôvodov sú preto podľa názoru sudcov stále aktuálnymi závery tej judikatúry, ktorú veľký senát väčšinovým rozhodnutím odmietol (R 73/2015, R 74/2015 aj R 83/2018).
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. mája 2024 sp. zn. 1VCdo/1/2024 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 15/2024.