judikatúra
Vo všeobecnosti podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine platí, že právo na výživné možno priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Tejto situácii sa v spojtosti s tzv. prezverením maloletého dieťaťa podľa § 25 ods. 4 Zákona o rodine sa venoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z 25. februára 2021.
Pokiaľ to odôvodňujú okolnosti zakladajúce zmenu pomerov, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa, môže súd rodičovi, ktorý už podľa neskoršieho rozhodnutia nebude mať dieťa v osobnej starostlivosti, uložiť povinnosť zaplatiť výživné aj spätne za čas pred vydaním tohto neskoršieho rozhodnutia.
Dovolací súd v danej súvislosti uvádza, že pokiaľ šlo o právnu otázku dovolenosti spätnej úpravy - rozhodnutím súdu - vyživovacej povinnosti toho z rodičov maloletého dieťaťa, ktorý mal dieťa v rozhodnom období právne, nie však aj fakticky, v osobnej starostlivosti), s dovolateľmi bolo treba súhlasiť jednak v tom, že tu šlo o otázku dosiaľ dovolacím súdom neriešenú, tak i v tom, že práve spôsob riešenia tejto otázky odvolacím súdom bol dôvodom pristúpenia takéhoto súdu k vydaniu dovolateľom nekonvenujúceho rozsudku (v takejto časti i napadnutého dovolaním).
Z pohľadu korektného riešenia dovolaním nastolenej právnej otázky tým najdôležitejším, je však na jednej strane nedostatok bezvýhradnej spojitosti rozhodnutia o osobnej starostlivosti s rozhodnutím o výživnom a na strane druhej existencia rozhodujúceho zákonného kritéria pre prípadné zásahy do všetkých rozhodnutí, týkajúcich sa maloletých detí, ktorým je zmena pomerov (klauzula „rebus sic stantibus“).
I keď k určovaniu výživného spravidla prichádza spolu s rozhodovaním o osobnej starostlivosti o maloleté dieťa (či už v rámci konania o rozvod manželstva rodičov maloletých detí, s ktorým je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom pre čas po rozvode podľa § 100 C. m. p., teda zo zákona, v rámci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností spolu nežijúcich rodičov dieťaťa - v tomto prípade bez ohľadu na to, či títo sú alebo nie sú manželmi alebo pri rozhodovaní o jednotlivých formách náhradnej starostlivosti), takáto naviazanosť jedného rozhodnutia na druhé nie je bezvýnimočná, keď rozhodná úprava počíta aj so samostatným určením výživného bez rozhodovania o osobnej starostlivosti (kedy sa má buď za pomoci súdneho rozhodnutia napraviť len stav nedostatku plnenia vyživovacej povinnosti jedným z rodičov a nie aj nedostatku jeho osobnej starostlivosti o dieťa podľa § 65 ods. 2 Zák. o rodine, alebo ide o prípad neskoršej zmenou pomerov vynútenej samostatnej úpravy len rozsahu vyživovacej povinnosti podľa § 78 ods. 1 vety prvej rovnakého zákona - bez potreby novej úpravy aj niektorého iného či viacerých iných rodičovských práv alebo povinností). Trvanie na úprave, resp. novej úprave tiež osobnej starostlivosti aj v takýchto prípadoch by totiž buď vytváralo stav vynucovania si realite nezodpovedajúcich rozhodnutí, ktorými by sa prakticky len preúčely výživného mal deklarovať stav osobnej starostlivosti len jedného rodiča o dieťa alebo striedavej osobnej starostlivosti oboch tam, kde sú deti v starostlivosti spoločnej, alebo potrebu iných rozhodnutí, ktorými by sa opakovane (prípadne aj viacnásobne) deklaroval už raz právoplatne ustálený stav osobnej starostlivosti, hoci by v tejto otázke nedošlo k žiadnej zmene pomerov (a ani priestor pre novú úpravu by tu tak nebol).
Vo vzťahu ku kritériu zmeny pomerov potom platí, že práve ono je tým, čo umožňuje vo väčšine konaní nepredstaviteľný zásah do právoplatného súdneho rozhodnutia (mimo režim mimoriadnych opravných prostriedkov). Zmenou pomerov sa tu zásadne rozumie podstatná zmena okolností rozhodných pre vydanie rozhodnutia, ktorého zmena sa navrhuje, ku ktorej možno dospieť porovnaním stavu existujúceho v čase vydania pôvodného rozhodnutia a stavu v čase po jeho vydaní. Konkrétne pri rozhodovaní o osobnej starostlivosti je rozhodujúcim zistenie lepších a pre dieťa prospešnejších (teda nie iba rovnocenných) podmienok výkonu práva na strane rodiča, ktorý skôr dieťa v osobnej starostlivosti nemal, pri výživnom potom zo súhrnu poznatkov o možnostiach, schopnostiach a majetkových pomeroch výživou povinných rodičov dieťaťa a odôvodnených potrebách výživou oprávneného dieťaťa v čase pôvodného rozhodovania, v čase rozhodovania o zmene a i v časovom úseku medzi nimi a ich komplexného zhodnotenia treba vyvodiť záver, ktoré čiastkové zmeny zakladajú zmenu pomerov a či odôvodňujú aj zmenu skoršieho rozhodnutia a ak áno, od ktorého času, v akom smere a v akom rozsahu. Jedným zo základných parametrov takejto zmeny pritom je, že v čase rozhodovania o zmene skoršieho rozhodnutia tu už táto musí byť (existovať), keďže aj v konaniach riadiacich sa primárne úpravou v C. m. p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 veta prvá C. s. P. v spojení s § 2 ods. 1 C. m. p.) a neprípustný je preto stav vyhýbania sa súdom zisteniu takejto zmeny (a aj odôvodneniu, v čom spočíva a kedy nastala), ako aj iný stav konštatovania zmeny pomerov až k času, v ktorom odpadá potreba riešenia niektorých otázok (napr. počítania zročného výživného). Jediným obmedzením (nech aj tu v zákone vyjadreným len implicitne) je tu pritom nemožnosť prihliadania (v rámci ustaľovania zmeny pomerov) na také okolnosti, ktorých nástup treba datovať ešte do obdobia pred vydaním rozhodnutia majúceho sa v novom konaní zmeniť, pretože pristúpenie v tomto na opak by znamenalo možnosť nápravy inak než za pomoci opravných prostriedkov aj nedostatkov skoršieho konania a rozhodnutia vydaného v takom konaní.
Práve časové hľadisko zmeny pomerov spolu s tým, že medzi nástupom zmeny tvoriacej podklad pre vydanie nového rozhodnutia a časom vydania takéhoto rozhodnutia je vždy určitý časový rozostup, spôsobuje i jeden z následkov akcentovaných aj dovolaním v prejednávanej veci, ktorým je to, že právny stav (zakladaný existenciou súdneho rozhodnutia) spravidla len s istým oneskorením reaguje na už skôr vzniknutý stav faktický (pričom možnými sú aj výnimky, o tie ale pri rozhodovaní o výživnom nejde a ísť nemá). Pri novom rozhodovaní o celom súbore rodičovských práv a povinností, nech aj týkajúcom sa iba jedného z viacerých detí (o aký prípad ide aj v tentoraz posudzovanej veci) pritom časové vymedzenie nástupu zmeny pomerov aj vo výroku rozhodnutia súdu má praktický význam len tam (rozumej len v prípade tých práv a povinností), kde takýto údaj a z neho plynúce konzekvencie sú spôsobilé poslúžiť orientácii zúčastnených v tom, aký postup sa očakáva. Práve preto nie je vo výrokoch súdnych rozhodnutí vo veciach starostlivosti o maloletých, ktorými sa ustaľujú nové podmienky výkonu rodičovských práv a povinností, obvyklým (a ani užitočným) uvádzanie aj toho, kedy nastala zmena pomerov odôvodňujúca zmenu rozhodnutia o osobnej starostlivosti a/alebo o úprave styku (či už preto, že taký údaj a nímsprevádzaná účinnosť zmeny „na príslušných poliach“, kladené takto už pred čas vydania nového rozhodnutia, by nemohli nič zmeniť na skoršom stave výkonu práv podľa skoršieho rozhodnutia a zariadenie sa zúčastnených podľa novej úpravy aj s vedomím možnosti donútiť ich k tomu exekučne až po právoplatnosti rozhodnutia je podľa § 44 C. m. p. A contrario logické, alebo preto, že prakticky rovnako by to bolo aj v prípadoch obdobných tomu z prejednávanej veci, teda tam, kde už dlhší čas existoval faktický stav nezodpovedajúci právnemu stavu predpokladanému skorším rozhodnutím, tento sa v priebehu konania nepodarilo žiadnym spôsobom zvrátiť a konečným rozhodnutím sa zosúlaďuje právny stav s faktickým - tak ako to namietali i dovolatelia - a nie naopak). Na rozdiel od práve uvedených prípadov však pri výživnom uvádzanie času (prípadne aj viacerých časov) zmeny (zmien) pomerov vo výroku rozsudku má svoj nepopierateľný význam - nielen pre zákonom ustanovenú možnosť priznania výživného patriaceho maloletým deťom najdlhšie za dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 77 ods. 1 veta tretia Zák. o rodine), ale predovšetkým v dôsledku potreby reagovania takto aj na také zmeny pomerov, ku ktorým prípadne došlo v priebehu dlhší čas trvajúceho konania a (v neposlednom rade) i za účelom zrozumiteľnosti jednotlivých pohybov vo výživnom a mechanizmu výpočtu už zročného výživného (na ktorého zaplatení, hoc aj dodatočnom, maloleté dieťa celkom nepochybne záujem má). Okrem už spomenutých faktorov je tu aj ďalší dovolaním opomenutý sekundárny factor rozhodovania o výživnom v súvislosti so zmenou rozhodnutia o osobnej starostlivosti, ktorým je to, že nedostatok spätnej úpravy vyživovacej povinnosti toho, kto bol skôr platobným miestom výživného plateného druhým rodičom, má (bez ďalšieho) za následok tiež pretrvanie existencie skoršieho exekučného titulu pre výživné, dopadajúceho aj na čas osobnej starostlivosti o dieťa na strane toho rodiča, ktorý ho v takom čase mal v osobnej starostlivosti a z toho titulu znášal (výlučne alebo prevažne) aj výdavky spojené s úhradou potrieb (aj s rizikom prípadného vymoženia takého výživného, čo by - odhliadajúc na tomto mieste od toho, čím bol stav nesúladný so skoršou úpravou zapríčinený – zjavne spravodlivému usporiadaniu pomerov a ani chráneniu záujmu dieťaťa, o ktoré ide, nezodpovedalo).
Ak potom dôvodom nepriznania výživného patriaceho maloletému dieťaťu nemôže byť ani rozpor s dobrými mravmi (pretože to na rozdiel od výživného v iných prípadoch zákon výslovne vylučuje) a opätovne sa tu žiada zdôrazniť, že výživné plní funkciu príjmu dieťaťa a nie rodiča, ktorý ho má v osobnej starostlivosti a ktorý je len obvyklým platobným miestom výživného takže relevantnými nemôžu byť ani úvahy o prípadnej príčine nerešpektovania stavu predpokladaného skorším rozhodnutím tkvejúcej v samotnom maloletom alebo v rodičovi usilujúcom sa o zmenu, ktorých dôsledok v podobe nepriznania výživného by bol len sankciou dieťaťa za môžbyť aj zavrhnutiahodné správanie jeho rodiča), správnu odpoveď na otázky položené dovolaním treba podľa názoru dovolacieho súdu sformulovať tak, že pri rozhodovaní o výživnom v súvislosti s rozhodnutím o zmene skoršieho rozhodnutia o osobnej starostlivosti o maloleté dieťa možno rodičovi, ktorý podľa novej úpravy dieťa v osobnej starostlivosti mať nebude, uložiť povinnosť zaplatiť výživné aj spätne za čas pred vydaním (a teda aj pred právoplatnosťou) rozhodnutia meniaceho výchovné pomery, pokiaľ to odôvodňujú okolnosti zakladajúce zmenu pomerov, ku ktorým prišlo po vydaní skoršieho rozhodnutia. Zmenou pomerov je tu aj faktický stav osobnej starostlivosti druhého rodiča o dieťa nezodpovedajúci rozhodnutiu majúcemu sa zmeniť, ktorý rodič s právom osobnej starostlivosti nezvrátil.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. februára 2021, sp. zn. 3Cdo/91/2019 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 31/2023.